Psychiatrické oddelenie Trnava

Miesto príbehu je miestom, kde sa môže ľahko ocitnúť každý jeden z nás. Stačí menší úlet a ráno sa preberiete pripútaní v klietke na psychiatrií. Ale toto je samozrejme len jedna z možností. Ľudia sem neprichádzajú len nasilu v sprievode policajtov. Medzi narkomanmi a alkoholikmi sa nájdu aj slušní ľudia, ktorí tu hľadajú pomoc a odpočinok. Na jednej chodbe sa stretávajú rôzne vekové kategórie a typy ľudí, od narkomanov po úspešných podnikateľov, cez schizofrenikov až po syndróm vyhorenia. V tomto článku chcem opísať podmienky na psychiatrických oddelenia na Slovensku, s cieľom dostať čitateľa do kože pacienta. Článok je písaný z vlastných skúseností. Ide o to, opísať všetko čo som prežívala a ako to na mňa pôsobilo, či už prostredie, doktori alebo pacienti. Chcem podotknúť najmä to, že oblasť duševného zdravia na Slovensku je veľmi prehliadaná, aj napriek tomu, že počet duševných problémov, najmä úzkostí a depresií rýchlo narastá. 

  

            Z hlbokého spánku ma prebral náraz do kovovej postele. „Dobré ráno, vstávame.“ Povedala upratovačka, búchajúc s mopom po všetkom, čo ležalo na zemi. Cez rozospaté a plačom spuchnuté oči sa obzerám po mojej novej izbe. Je malá s vysokým stropom. V rohu sa nachádza malé umývadlo nad ktorým visí miniatúrne zrkadlo. Sú tu ďalšie dve postele, v ktorých sú zababušené moje spiace spolubývajúce. Cez okno vidieť iba mreže a nemocničný zápach mi moje znechutenie umocňoval. „NA LIEKY!!!“ Ozvalo sa hlasno z chodby, z ktorej sa zrazu stalo trhovisko. Pacienti vyšli zo svojich izieb a rozprávali sa nahlas, jeden cez druhého. V tej chvíli všetci nakúkali do mojej izby a zahŕňali ma otázkami. „Ako sa voláš? Kedy si prišla? Koľko máš rokov? Bola si tu už niekedy?“. Trpká chuť na jazyku spojená so suchom v ústach mi nedovolili povedať ani slovo. Zrakom sklopeným do zeme hľadám svoje tenisky, z ktorých mi vzali šnúrky. Pomalým krokom vchádzam na chodbu kde už stoja pacienti v rade. Z druhého konca chodby počuť nezrozumiteľné výkriky (na ktoré som si časom zvykla).„Taká mladá, čo tu robíš dievča?“ Spýtal sa ma lekár. Vzal skúmavku a vysypal mi do ruky 3 malé tabletky. Zmohla som sa len na myknutie plecami. „Počkaj moja pekná, pekne otvor ústa, aby som skontroloval či si lieky naozaj zapila, a tu si sadni musím ti zobrať krv.“ Usadila som sa v bielom kresle a sledovala ostatných pacientov.             

Raňajky pozostávajú z rôznych nespojiteľných kombinácií. Okrem toho sme mali v jedálni veľkú nádobu s čajom, z ktorej pilo jedno dievča tak, že si vytiahla naberačku, podoprela si ju s rukou a napila sa koľko vládala a následne naberačku ponorila naspäť do čaju. Nemala som odvahu jej niečo povedať, pretože bola 5 krát väčšia  odo mňa a bola agresívna. Celý deň chodila po izbách a žobrala cigarety alebo jedlo. Ak nemala cigarety tak sa uspokojila so špakmi, ktoré kradla z popolníkov zo ženských aj mužských záchodov. Bola veľmi otravná a ak nedostala to čo chcela, tak nehybne stála a prebodávala vás pohľadom, čo ukončila vyhrážkami. Zdravotnícky personál to neriešil. Podávalo sa jedlo, bez soli a chuti a k dispozícii sme mali len lyžicu. Telefonovať sa dá len cez pevnú linku, ktorá je na chodbe a môže to vziať hocikto z pacientov. Väčšinou kričali vymyslené meno alebo telefón vzali a hneď zložili. Ak sa mi náhodou počas dňa pohoršilo a prepadla ma úzkosť, tak mi pichli do zadku diazepam, z ktorého som bola úplne mimo.  Záchody, kde sme mohli fajčiť boli celé zažltnuté a špinavé od cigaretového dymu. Pacientky po sebe nesplachovali a použitý papier hádzali ku košu alebo za záchod. Kamery sú aj tu a kľúčik od dverí nenájdete. Vždy tu možno nájsť naraz fajčiť minimálne 5 žien a cez hustý dym im nevidno ani do tváre. Ženy, ktoré nemajú cigarety si pochutnávajú na špakoch, ktoré si povyberajú z popolníku. Medzi mužskými a ženskými toaletami je veľká fuga, takže je počuť úplne všetko. Na týchto záchodoch som toho zažila asi najviac. Napríklad som stretla jednu schyzofreničku, ktorá sedela na stoličke a rozprávala sa s dverami. „Problémy, problémy, problémy! Nejdem! Nejdem!“ Kričala a bola celá rozhorčená, nakoniec sa postavila a buchla s dverami. O 5 minút sa vrátila a pokračovala v monológu. Raz ma na týchto toaletách jedna pani napadla. Táto pani bola väčšinu času v klietke. No keď bola príliš dlho zavretá, tak sa schválne pokakala a natrela celú stenu na hnedo. Vždy, keď ju pustili sa naschvál pomočila a sadala zo stoličky na stoličku po celej chodbe. Strašne smrdela a mala asi 130kg. Zo začiatku mi jej bolo ľúto, až kým som sa s ňou nestretla na záchodoch. Ako zvyčajne som sedela v rohu na stoličke a fajčila. Pani sa usadila vedľa mňa a nehybne ma sledovala, pričom sa aj pomočila. „Neboj sa! Neboj sa!“ Začala kričať s nepríčetným pohľadom a s jej veľkými tučnými rukami ma schmatla za ramená. Zľakla som sa a spustila som rev ako o život. Triasla so mnou zo strany do strany a v momente, keď dobehli sestričky ma schmatla za vlasy a šklbala hore dole. Keď ju odo mňa odtrhli dodala: „To čo je toto za správanie?!“.

Niekedy som sa tak nudila, že som sa prešla aj 20x po chodbe. Raz pri prechádzke chodbou som zvedavo nakukla do izieb, kde boli klietky. Tieto izby sú väčšie a každá posteľ má dokola kovovú alebo pletenú sieťku. Raz pri čítaní knihy ma prerušilo klopanie na dvere. Vo dverách stál vysoký chalan so širokým úsmevom na tvári. Mal pekné a značkové oblečenie, upravené vlasy a mohol mať do 30 rokov. „Ahoj, nechceš sa porozprávať? Určite sa nudíš, poď sa porozprávať na chodbu.“ Neváhala som, pretože som bola vďačná za každú minútu, ktorá mi tu ubehla. Pýtal sa na mňa a pritom sme hrali karty. Priznal sa, že ho priviezli policajti skrz jeho otca zato, že mu našiel marihuanu, vraj nič iné. Zrazu si ma začal celú prezerať a postupne hodnotiť moje vlasy, tvár aj postavu. „Aké pekné nožičky, postavil sa mi z nich. Mám ho ako kameň, chceš vyskúšať? Poď so mnou na izbu, tam nie je kamera, tam ťa vytrtkám a uvidíš ako sa ti bude páčiť, keď ta budem lízať.“ Jeho oči boli vytreštené a lesklé. Nato som mu vlepila facku, ktorá sa ozvala po celej chodbe. 

Cez špinavé a zamrežované okná som sledovala krásnu letnú oblohu a plakala. Závidela som všetkým, kto mohol byť tieto krásne dni vonku. Hodina na tomto oddelení bola dlhá ako celý deň. Čas tu plynul neskutočne pomaly. „Prečo mi vypadlo očko? Prasklo mi koleno. Prečo nemám zuby? Prečo mi vypadali vlasy?“ Ozvalo sa spoza mňa. Za mnou stálo dievča v mojom veku. Všetko bolo v poriadku, nič jej nechýbalo ale stále rozprávala o tom ako jej vypadlo oko alebo sa jej zlomilo koleno. Bolo mi to ľúto tak som sa jej venovala, čítala som jej pipi dlhú pančuchu. Bola to jej obľúbená kniha. Chcela, aby som s ňou spala v izbe, pretože sa tam sama bála. Bola sama v izbe na konci chodby v ktorej bola klietka. Raz za mnou prišla do izby a strašne smrdela. Všimla som si, že si drží zadok, tak som sa jej spýtala či sa nepokakala. Povedala, že nie ale videla som, že má hnedý celý rukáv, tak som ju vzala za doktormi aby ju osprchovali. Odmietli, vysmiali ma a nakoniec som ju osprchovala ja. Povedala mi, že jej niekto ukradol toaletný papier a keď som to nahlásila doktorom, nikto to neriešil. Pritom sú kamery úplne všade.

                                         

Vždy o piatej som vyčkávala na chodbe kým zazvoní telefón, pretože telefóny sú povolené len na 1 hodinu denne. Konečne zazvonil a rýchlo som bežala po chodbe, aby som ho mohla zdvihnúť prvá. Zastala som a silný zápach vychádzajúci zo ženských spŕch ma zaštípal v nose. Otvorili sa dvere a z nich vyšiel starý zhrbený pán, ktorý sa rýchlym krokom schoval vo svojej izbe. Tiahli sa za ním hnedé stopy. Naplo ma. Privolala som sestričku a išla sa s ňou pozrieť čo sa stalo. Celé sprchy, podlaha aj steny boli namaľované na hnedo. Ten smrad bol cítiť po celej chodbe a cítila som ho ešte niekoľko dní po tom. Keď som sa sťažovala, že mi je z toho zle, sestrička povedala, že nič necíti a že nemám byť citlivá. Pri sprchovaní prišiel hocikto do miestnosti a videl ma nahú, pretože tam nebol kľúčik. Celý čas som cítila ten smrad a videla pred očami to dievča, ktoré som sprchovala. V odtoku boli zvyšky a mňa stále napínalo. Sestričky ignorovali aj to, keď nám večer robil predstavenie jeden alkoholik. Keď už všetci spali fajčil cigarety na chodbe a ten smrad sa ťahal do izieb. Napchal si do úst chlieb s jablkom a vypľúval všade okolo seba. Chodil hore dole po chodbe a vždy keď išiel okolo záchodov tak spustil vodu, treskol s dverami a zakričal: „HALLOWEEN!“. Keď mu došli cigarety tak prišiel rad na ušúľané. Zo zeme a z popolníkov nazberal povypadávaný tabak a ušúľal si ho v toaletnom papieri. Stihol si dať jeden šluk a ostatné zhorelo. Začalo mu horieť tričko, dal si ho dole a umýval sním dlážku. Sestričky boli zamknuté v kancelárií a vôbec ich to nezaujímalo a to aj napriek tomu že som ich nato upozornila 3x.      

Veľa ľudí ma podobné alebo ešte horšie zážitky ale samozrejme sú aj ľudia, ktorí sú s tým v pohode a príde im to v poriadku. Povedia si, že veď čo čakať od psychiatrie, nemôžete očakávať 5 hviezdičkový hotel. To neočakáva nikto, ale predsa by to malo byť miesto, kde sa budete cítiť dobre, nebudete mať strach z ostatných pacientov a doktorov. Malo by to byť prostredie, kde sa má človek zotavovať. Ja som sem prišla hľadať pomoc ale domov som sa vrátila v horšom stave. Spomenula som tu len kúsok z toho, čo som tam za 2 týždne zažila. Toto miesto ma v mojich psychických problémoch posunulo o krok späť a personál mi vyvolal nedôveru k doktorom. Zmiešanie žien a mužov s rôznymi diagnózami na jednej chodbe vyvoláva v človeku skôr negatívne a zlé pocity. Napadlo ma, že ak sa na takomto akútnom oddelení ocitne psychicky labilný človek, ako sa asi môže cítiť keď okolo seba vidí feťákov, ľudí so závažnými psychickými chorobami alebo alkoholikov. No ako jeden z nich. Psychické zdravie je rovnako dôležité ako fyzické, pretože myseľ a telo sú dokonale spojené a všetky psychické problémy so sebou prinesú aj fyzické príznaky. Ja som sa hanbila zato, že som bola na psychiatrií, lebo podmienky v ktorých sa máme liečiť sú na hanbu.