(Ne)jasné emócie

(Ne)jasné emócie

 

Mesiac je v splne a rozžaruje celú oblohu. Jeho zoristá sila nahrádza aj svetlá pouličných lámp.  Svieti jasne, presne tak, ako jej oči, keď je plná radosti. Ulicami tohoto večne rušného mesta vládne neobvyklé ticho. Mesto je ľudoprázdne. Sem tam možno zahliadnuť túlavé mačky, ako prebehnú z jednej strany chodníka na druhú. Ale dnes nemusia mať strach z áut alebo z náhodných okoloidúcich, ktorí by ich vyľakali. Všetky rušné autá, autobusy či iné dopravné prostriedky sú zaparkované na svojich miestach, vo svojich garážach. Ich majitelia už tuho spia a snívajú o svojich nenaplnených, ale zato silných túžbach. Obloha je posiata miliardami hviezd a ona by si priala byť jednou z nich. Chce žiariť a privádzať každého do úžasu svojou vnútornou krásou. Už je skoro pol noc a ona ešte stále sedí na balkóne, zababušená len v deke, zatiaľ čo celý svet spí. Dúma, premýšľa, vymýšľa a vôbec ju netrápi chladný vánok, ktorým poletujú jej jemné vlasy. Pomaly zatvára oči. Každým nádychom padá hlbšie do svojho vnútra a bdelo sníva o ilúzií láskavého sveta. V jej utópiách sa zrazu všetko nereálne stáva reálnym. "Veď stačí tak málo", pomyslí si. Keby ľudia konali len v mene lásky, tak by nikto nechcel dobrovoľne opustiť tento svet. Každá chvíľa by bola vzácnou a prekrásnou. "Veď stačí tak málo". Je presvedčená, že každý z nás má v sebe lásku ale vnútorný hlas jej tíško našepkáva: "Prestaň byť naivná!" Ale teraz sú túžby silnejšie ako tá pijavica. Prebúdza sa do svetlého rána. Slnečné lúče zalievajú jej malý, ale útulný byt žltooranžovou farbou. Z okna počuť pôvabný štebot vtáčikov usadených na parapete. Spoza okna sledujú, ako sa ešte mrví v zohriatych perinách. Dobrá nálada a príjemné pocity sa vznášajú v sprievode vznešenej hudby od Chopina – Nocturne op.9 No.2. Prsty jej harmonicky poletujú melódiou a to jej kľud umocňuje. Káva rozvoniava celým bytom. Radosť prúdiaca celým telom jej priam euforická. Opúšťa svoj byt a hneď pred dverami stretáva staršiu susedu, bývajúcu v dverách oproti. „Dobré ránko susedka, prajem vám krásny deň!“ Od radosti si poskočila a ráznym krokom pokračovala na ceste do práce. Na ulici stretá poštára, ktorý takisto praje pekný deň a prináša len dobré správy, medzi ktorými je aj ľúbostný list od NEHO. Strach z poprosenia o pomoc od cudzieho človeka neexistuje. Neexistuje nenávisť, závisť, pohŕdanie. Všetky zlé ľudské vlastnosti sa vytratili a všetci sú plní radosti a lásky. Vietor zosilnej a to ju vracia späť do reality. Opúšťa svoju fantáziu. Do postele sa uložila, až keď hodinky ukazovali niečo po pól noci. "Dnešná noc je nádherná", povie si sama pre seba, plná očakávania z nasledujúceho dňa. O chvíľu upadá do hlbokého spánku.                  Zaspávala pod pôvabným mesiacom a vstávala spoločne s hmlistým ránom. Ani samotné Slnko sa nedokázalo pozerať na tie bolestivé slzy stekajúce po jej nežných lícach. Emocionálna rana sa zase otvorila. Je veľká, bolestivá a hnisajúca. Obloha spustila plač spolu s ňou. So zatvorenými očami prechádza temnými cestami vlastného (ne)vedomého myslenia. Spomína na (ne)jasne precítené či (ne)vedomky (ne)vyslovené slová z dávnej minulosti. Ilúzia lásky sa z nej úplne vytratila. Praje si aby to bol len zlý sen, z ktorého sa zas raz prebudí. Nechce si pripustiť vlastnú bezmocnosť. Otvára denník a píše jednoduchú báseň:                                                                                                                              

Topím sa v hlbinách nekonečna,                                                                                                Je toto moja konečná?                                                                                                            Bez teba, bojím sa samej seba.                                                                                                    Ale tvoje telo, chodiace prázdno                                                                                                „Prosím!“, vzlykám hlasno                                                                                                        Vieš ako chutí dno?                                                                                                                    Je horké a chladné a snažiť sa z neho vynoriť je márne.                                                         Darmo vravím, že ťa neľúbim                                                                                                    Myšlienkami o nás dvoch sa čo chvíľa zadusím.                                                                                                                                                                                                                               Z pootvoreného okna počuť silný dážď a cez hustú hmlu nevidno ani na krok. Chodníky sú posiate popadaným a do žlta sfarbeným lístím pripomínajúce prírodný koberec. Beznádejný vzlykot vylietava von oknom a dnu vlieta čerstvý vzduch. Zvuk dopadajúcich kvapiek do ríny a áut prechádzajúcich cez mláky pôsobia upokojujúco. Ale nie pre ňu. „Ty hlupaňa. Ty naničhodná a neschopná krava! Čo si si myslela?! Zase si bola naivná! Sama si zato môžeš! Všetci sú lepší od teba a dobre to vieš! Vlastne ty nevieš nič!“ Nepríčetným pohľadom upriameným smerom k oknu sa snaží porozumieť vlastným myšlienkam. Nemožno pred nimi uniknúť.  Zase ju premohla. Opäť je v stave keď sa nespoznáva a to ju desí. Je sama proti sebe. Úzkosť ju dusí a tlačí na hrudi. Je neschopná vstať a ísť do práce. „Dobré ráno, je mi veľmi ľúto že volám až teraz ale dnes neprídem do práce. Je mi zle, celú noc som zvracala.“ Zase klame. Upadáva v nemilosť svojej vytúženej sladkej radosti. Dotkla sa dna a pijavica ju donútila si ublížiť. Beží do kuchyne a skúša, ktorý z nožov je najostrejší. „Za všetko zlé čo ta v živote stretlo si môžeš sama!“ Stiahla si nohavice, napla kožu na stehne, zahryzla do pery a začala vyrezávať prvé písmeno. „Ach!“ Vydáva hlasné mrnčanie. Veď stačí tak málo, k jej utíšeniu.

„Vystrašilo ma to, volala som jej už 20 krát! Toto nikdy nerobila, ani keď jej bolo zle! Už 2 dni sa mi neozvala!“ Sťažovala sa Marcelina mama svojej sestre. „Mala by si ju ísť navštíviť.“ Neváhala, vzala tašku, nasadla do auta a už jej nebolo. Jednou rukou zviera volant a druhú má strčenú v ústach. Nikdy si neokusuje nechty, ale teraz to robí úplne nevedomo. Cesta trvá zvyčajne 20 minút, no dnes trala 14 minút. Jej najhoršie obavy sa postupne napĺňali. Ako prichádza k Marcelinej bytovke, vidí sanitku zaparkovanú priamo pred vchodom. Jej srdce sa rozbúchalo. Predstavila si, že si jej dcéra vážne ublížila. Myšlienku o tom, že by spáchala samovraždu prehltla s obrovskou gučou, ktorá sa jej vytvorila v krku. Bežala po schodoch, dobre že sa nešmykla. Kým vybehla na štvrté poschodie, ledva lapala po dychu. Dvere do bytu sú vyvalené a v chodbe stoja záchranári. „Čo sa tu deje?! Kde je moja dcéra?!“ Kričí celá zadýchaná. Omdlela skôr, než jej stihol záchranár povedať čo sa vlastne stalo.