Spánková paralýza
V tomto článku sa zameriavam na mnohým neznámy pojem - spánková
paralýza. Z viacerých rozhovorov som si uvedomila, že veľa ľudí nevie
čo to presne znamená alebo vedia ale nikdy ju nepocítili na vlastnej koži. Práve
im venujem tento článok, v ktorom sa ju pokúsim definovať podľa seba.
Vybrala som jeden z mojich snov, ktorý prenesiem do príbehu, kde sa detailným
opisom prostredia a pocitov pokúsim čitateľom priblížiť stav paralýzy čo
najpresnejšie. Príbeh je z časti prikreslený aby sa lepšie čítal ale
hlavné črty paralýzy sú zachovalé. V mojom prípade bolo stresujúce
obdobie ktorým som vtedy prechádzala. Paralýzy sa striedali s nespavosťou
a vyčerpanosťou po dobu dvoch mesiacov. Mnoho nepríjemných myšlienok som
držala v sebe a v snoch sa to len násobilo. Tieto sny nazývam aj
ako živé, pretože niekedy nebolo možné rozoznať sen od reality. Vrcholom je
stav, kedy počas spánku pocítite silný strach a stanete sa nehybným, nemáte nad
svojim telom žiadnu kontrolu, nemôžete nič povedať ani to inak ovplyvniť.
Zvyčajne trvá len pár sekúnd, kedy skončí prirodzene prebudením alebo pomocou
iného vonkajšieho podnetu. Táto neschopnosť pohybu je sprevádzaná aj rôznymi
vidinami a občas aj zvukmi. Mojimi vidinami boli väčšinou démoni a čierne
postavy.
Letný deň
Dnešné popoludnie so sebou nieslo niečo viac ako zvyčajne. Obloha zdobená
drobnými oblakmi tvorila priam dokonalé počasie pre letné prázdniny. Práve som
sa prechádzala jednou z tichších ulíc mesta a obdivovala nádherne, kvetmi
zdobené predzáhradky. Priznám sa, že nie raz som mala nutkanie natrhať si
vlastnú kyticu z kvetov z cudzej predzáhradky ale vždy ma odradila
predstava smútku, ktorý by som tým spôsobila ich majiteľom. Mňa by to veľmi
nahnevalo a priala by som tomu zlodejovi kvetov len to najhoršie. Preto
vždy radšej strčím ruky do vreciek a kráčam ďalej. Najviac zo všetkých milujem
ruže a to vo všetkých farbách. Nikdy si neviem vybrať, ktoré ruže sa mi
viac páčia, či tie žlté alebo biele. Možno by som siahla aj po klasických
červených alebo ružových. Všetky sú nádherné a preto je pre mňa tak ťažké sa
rozhodnúť. Najkrajšie ruže má predzáhradka domu, ktorý stojí na konci ulice
ktorou dnešné popoludnie opäť prechádzam. Tento dom je starší. Tvary tvoriace
bielu bránu do seba dokonale zapadajú a ich vrch sa formuje do malých,
špicatých slimákov. Schody vedúce k hlavným dverám sú skryté pod malou
strechou, ktorú pridržiavajú mohutné stĺpy. Ruže v predzáhradke sú také
nádherné, že som sa musela pri nich pristaviť, pričom som jednu z ruží
jemne chytila do dlane a privoňala si k nej. Z toho úžasu ma prebral
hlas. Ženský hlas. „Páčia sa ti moje ruže?“ Vo dverách domu
stála stará pani s bielymi vlasmi zviazanými do vrkoču siahajúceho asi po
plecia. Vystrašila ma, takže chvíľu trvalo kým som zaostrila zrak. „Ja.
Ja. No viete, máte nádherné ruže.“ Svojou paličkou stúpala dolu
schodmi veľmi pomalým krokom. Čím bola bližšie, tým viac sa mi zdala byť
povedomá. Už len 5 metrov nás delilo od stretnutia tvárou v tvár ale už
vtedy som si uvedomila, že táto stará babička, je moja prababička. Moje srdce
nadskočilo. Áno, ako som len mohla zabudnúť. Dúfam, že sa na mňa
nenahnevá. Jej oči boli hlboké a modré ako jazero a spadnuté
viečka pôsobili dojmom smutných očí plných trápenia. Úsmevom, ktorý zdobil jej
drobnú tvár ma ukľudnila. „Poď dnu, upiekla som kakaovník. Viem, že ho ľúbiš.“ Previedla
ma kamenným chodníkom k schodom vedúcim ku vchodovým dverám, ktoré
pokračovali cez prach až do chodby. V dome som sa cítila príjemne a bezpečne.
Po stenách viseli maľované obrazy s mohutnými rámami a na zemi ležali
staré vzorové koberce. Otočila sa na mňa a mávla rukou aby som ju
nasledovala. Previedla ma chodbou až do kuchyne, kde ma na stole čakal
kakaovník. Vyzeral vynikajúco a ešte aj vynikajúco voňal. „Dáš si
k nemu pohár studeného mlieka?“ povedala príjemným
a starostlivým hlasom a ja som len pokývala s hlavou hore a dole
ako znamenie súhlasu. Celým domom sa niesla príjemná atmosféra. Nábytok, vázy
a tie obrazy boli ako z filmu. Po chvíli som si uvedomila, že som v kuchyni
už dlhšie úplne sama. Prepadol ma nepríjemný pocit. Moje ruky sa spotili a v krku
vyrástla jedna veľká guča, ktorá spôsobovala sťažené dýchanie. Cítila som
prítomnosť niekoho, alebo skôr niečoho iného. Ľadový pot vyliezal z každého
póru môjho tela. Striaslo ma zimou. Strach stúpol ešte viac keď sa
z chodby začalo ozývať pískanie a každou sekundou sa približovalo a
silnelo. Keď som sa chcela obzrieť či len pohnúť, moje telo bolo akoby
priklincované k stoličke na ktorej som sedela. Snažila som sa kričať ale
z mojich úst nevychádzali žiadne slová iba slabé mrnčanie. Na moje temeno
dopadla ťažká ruka, ktorá sa mi zaryla do vlasov. Ruka pomaly padala smerom
k ramenám. „Chýbala si mi.“ Pustila ma a so smutným
výrazom sadala na stoličku oproti mne. Cítila som silný strach. Pozreli sme si
do očí. Jej oči boli čierne. V zlomku sekundy ma schmatla pod krk a ja som
sa nemohla nadýchnuť. „Skapeš!“ Zakričala. Všetky predmety z
podlahy vrátane mňa leteli rovno na strop len ona stála pevne na zemi a dlhou
rukou ma stále držala pod krkom a tlačila. Lapala som po dychu. Prebrala som sa
obliata studeným potom a triaslo ma zimou.
Podobné paralýzy s mojou prababičkou sa opakovali 2 týždne vkuse každý
večer. Nechápala som prečo práve s ňou, pretože vždy sme mali dobrý vzťah.
Ukončili sa až po tom ako som sa bola pomodliť na jej hrob.
Komentáre
Zverejnenie komentára